V
horských oblastiach Švajčiarska sa tieto psy po dlhé stáročia chovali
ako pomocníci pastierov, strážcovia stád, honci aj ťahúni. Štandard
plemena s jeho dnešným názvom však vyšiel až v roku 1907. Je to
pokojný, sebavedomý a nebojácny pes, dobromyseľný, vľúdny a priateľský
ku všetkému živému. Napriek tomu možno z neho vychovať dobrého strážcu.
Často sa využíva ako záchranár. Potrebuje dostatok priestoru a mal by
bývať celoročne vonku. Srsť si vyžaduje síce nenáročnú, ale pravidelnú
starostlivosť.